Vesmír
Ľudská populácia sa delí na tri skupiny jedincov. Na tých, ktorí vysielajú prosby do vesmíru a vesmír im ich želania plní, na takých, ktorí vysielajú do vesmíru akurát tak esemesky, ktoré sa odrazia od satelitu späť na zem a nakoniec na takých, ktorí vysielajú svoje prosby všade, kde sa dá, a i tak na nich nie len vesmír, ale aj zvyšok už spomínanej populácie, jebe.
Žiadať o niečo vesmír mi vždy prišlo akosi pritiahnuté za vlasy. Otravovať tak fascinujúce nekonečno, plné vybuchujúcich supernov, pulzujúcich kvazarov, deštruktívnych čiernych dier v strede masívnych galaxií svojimi malichernými a banálnymi chujovinami? A ešte ho žiadať, aby to za mňa vyriešil? Vážne, keby som bola vesmír, nechám na takého človeka spadnúť meteorit, a to rovno do tej drzej prosiacej hlavy!
Veru, vesmír nevyrieši väčšinu debilných rozhodnutí, ktoré človek počas svojho života urobí. Ja to viem, na debilné životné rozhodnutia som expert.
Prvý krát som si zlomila nos o operadlo saní, keď som bola dieťa. Celý zmodral a pri koreni mi vyrástla malá nevzhľadná hrča, ktorá tam ostala do mojich dvadsiatich piatich rokov. V dvadsiatich piatich rokoch som si zlomila nos po druhý krát. A opäť kvôli zábave. Na bujarom večierku a asi po ôsmych pivách, neviem presne, som tresla tvárou rovno do hlavy mojej, o nie veľa triezvejšej, kamarátky. Keď môj po druhý krát zlomený nos odpuchol a dostal rovnakú farbu ako zvyšok mojej tváre, všimla som si, že hrča, pripomienka prvého zlomu, zmizla. Moja tvár a nos sa dostali do takého stavu, ako genetika pôvodne zamýšľala. Vesmír som neprosila, tento estetický defekt vyriešilo pozemské pivo. I keď pripúšťam, že značný podiel na tom mala aj gravitácia.
Život s novonadobudnutým rovným nosom sa však nijako nelíšil od toho predchádzajúceho s nosom hrboľatým. Možno sa mi o čosi lepšie dýchalo, no keďže som prevažnú väčšinu svojej pokročilejšej mladosti presedela v krčme, kde bol čistý vzduch skôr raritou, ako samozrejmosťou, túto výhodu som viac menej „necítila". Pivo, ciga a piskľavo sa smejúca Martina hladiaca koleno podnapitého cudzinca vedľa nej, to bola taká moja rutina.
Keby bola Martina bohyňou, určite by bola bohyňa lovu. Jej životným heslom bolo: „Penis je penis, nič viac, ani nič menej. Ale vždy lepšie, keď je ho viac!" Veru, Martina vo svojich vyjadreniach nebola práve ženskou verziou Shakespeara, ale zato mala veľmi dobré reálne výsledky.
Bola ženou činu. Vraj rozprávať sa bude s chlapmi až keď bude vetchá starena, keď už o nič iné v súvislosti s ňou nebudú mať záujem. Vtedy sa možno naučí aj variť.
Bola cieľavedomá. Každý týždeň si vytýčila cieľ, ktorý vždy splnila, a ja som potom neistým krokom a kľukatou trajektóriou chôdze, odkráčala domov sama. Jeden týždeň chcela mandarínky, tak volala ryšavých chlapov, týždeň nato chcela kabriolet, tak zas označovala chlapov s obriezkou. Kládla si vždy nové výzvy.
Stratégiu mala premyslenú do detailov. Každý piatok sa navliekla do uniformy podľa potreby - raz za intelektuálnu vysokoškoláčku, inokedy za vyzývavú roztopašnicu, málokedy za cudnú a zahalenú ženu. Nasledovali tri vodky pri bare, pri ktorých popíjaní starostlivo vyberala obeť. Hlavne sa nikdy neopila do bezvedomia. Musela mať celý ten rituál pod kontrolou. Potom si k vyhliadnutej obeti prisadla, vyzvala ju tancovať, či sa len hanblivo usmiala, vždy v charaktere postavy, ktorú ten večer hrala.
Vlastne mala talent na odhaľovanie mužských túžob. Sama však hovorievala, že nedisponuje žiadnym talentom, len si pozrela tri krát porno. Mňa tie flirty a penisy až tak nezaujímali. Radšej som si dala pivo a sledovala, kým som vládala, ako Martina loví. Občas som rozmýšľala nad vesmírom a občas som, asi po ôsmych pivách, rozmýšľala nad záchodovou misou. Mimochodom, to o Martininu hlavu som si druhý krát zlomila nos.
Každý sa raz zamiluje, alebo sa o tom aspoň presvedčí a nakoniec uverí, že skutočne prežíva ten povznášajúci cit, o ktorom sa točia trápne filmy a skladajú nemenej zvratkonosné piesne. Stalo sa to aj Martine, hoci radšej by dostala pohlavnú chorobu. Počas ich krátkeho vzťahu sa vzdala svojej záľuby a nevenovala sa ani svojim ryšavým, židovským, či čiernovlasým „koníčkom". Trvalo to niekoľko mesiacov, kým Martina nezistila, že ten dotyčný je väčšia kurva ako ona. Zúrila pravou starozákonnou zúrivosťou, kopala mu do dverí, prepichla pneumatiky jeho auta, samozrejme však zbytočne. Po mesiaci od rozchodu to bola opäť stará dobrá Martina bez emočných obmedzení a opäť lovila ešte zúrivejšie ako predtým.
Môj doterajší život by sa dal rozdeliť do troch etáp. Prvú etapu môjho života by som nazvala obdobím transsexuálnej zmätenosti. Transsexuálna zmätenosť, nie však z mojej strany, ale zo strany okolitého sveta, ktorý sa na mňa zmätene díval. Teda, svetu to bolo jedno, zmätení boli najmä ľudia v mojom okolí. A keďže väčšina ľudí nemá dostatok problémov sama so sebou, veľmi rada si porieši tie moje. V detstve som sa nerada parádila, zato som však rada liezla po stromoch a kvôli mojim krátkym vlasom si ma často cudzí ľudia mýlili s chlapcom. V puberte som začala nadmieru užívať alkoholické nápoje a statočne som držala krok so svojimi zarastajúcimi kamarátmi. Radšej ako by som šla nakupovať, som povraždila pár démonov a zombíkov v katakombách Diabla II, hoci sa mi všetky topánky rozpadávali.
Druhá etapa môjho života, ktorú by som asi najlepšie vystihla vetou: „A čo, do piči, teraz?", nastala, keď som zmaturovala. V prvopočiatočnej eufórii z dospelosti som zbalila kufre a odsťahovala sa pracovať najprv do Bratislavy, neskôr do Prahy a dokonca za hranice, do Írska. Samostatný život v cudzine ma stál 10 kilogramov mojej váhy a stratu sebaúcty. Blokovala som v pokladni, dokladala tovar, upratovala automobilku, predávala v butiku, balila mrazené ryby a šaláty, umývala zahraničné záchody, kontrolovala súčiastky do zámkov automobilov, piekla rožky, obsluhovala zákazníkov v bare, telefonovala v call centre, vyprážala hranolky... Zistila som však, že nemám ani minimálne vlohy na prácu s ľuďmi a tiež fakt, že chcem ísť študovať. Vtedy som ešte naivne dúfala, že titul pred menom, okrem jeho dĺžky, naozaj niečo zmení.
Tretiu etapu, v ktorej sa nachádzam ešte aj teraz, by som asi nazvala „idiotská etapa". Vždy som bola akosi neperspektívna a logicky ma to teda ťahalo k neperspektívnym profesiám. Už ako malá som písala poviedky a fantasy romány, v puberte ma to ťahalo k výtvarnému umeniu a divadlu, a to divadlo mi ostalo až do dospelosti. Začala som teda, dosť neuvážene, koniec koncov ako vždy, študovať umenie. Po ukončení štúdia a obohatení môjho mena o tri písmenká som sa vrátila v čase a opäť som sa nachádzala v životnej etape „A čo do piči teraz?". Keďže sa ma to divadlo držalo ako chronický zápal, dostala som jeden zo svojich idiotských nápadov, príznačných pre tretiu etapu môjho života, pracovať v divadle. Keďže väčšina ľudí je toho názoru, že najlepší umelec je hladný umelec, a že keď má človek talent, je jeho povinnosťou podeliť sa oň so spoločnosťou a prirodzene bez nároku na plácu, stále bývam u rodičov.
Taký pracovný život v divadle prináša mnoho zábavných a samovražedných podnetov. Napríklad keď sa marketingové oddelenie rozhodne, že vaše predstavenia nie sú dostatočne pútavé a múdro poznamená, že by bolo treba ich oživiť nejakým tradičným prvkom, pretože sú príliš „moderné", a bohchráň, dokonca experimentálne. Ten inovatívny puch treba okamžite prebiť niečím klasickým, veď deti by sa mohli vystaviť šokujúcej a nepoznanej novej estetickej skúsenosti. Ako by to prežili ich malé, komerciou poháňané srdiečka? Bolo by tam dobré zakomponovať nejakú tradičnú bytosť, čo tak Snehulienku! Veď nevadí, že nesedí do konceptu celej inscenácie, má predsa pekný kostým! A tak sa do príbehu o mimozemských chobotniciach a ich vesmírnej lodi, priplietla Snehulienka. Kľúčová postava Snehulienky zabreše pár replík a zvyšok inscenácie iba pobehuje sem a tam s vlniacou sa žltou sukňou a mašľou na gebuli.
Marketingové oddelenie je už trochu spokojnejšie, no ešte stále ho zožierajú červy pochybností. S tou Snehulienkou je to síce lepšie, ale... stále tomu niečo chýba. Po káve na to marketingové oddelenie príde. Veď sa to vôbec neblyští! Bolo by treba dodať tam viac farieb, nejaké srdiečka, to majú predsa deti rady. Treba to vizuálne osviežiť, najlepšie farebnou scénou, ktorá deťom vypáli sietnice. Marketingové oddelenie samozrejme nezaujíma, že väčšina vesmíru je čierna. Vesmír je chuj, ktorý sa nevie predať! A tak do príbehu o blyštiacich sa filtrovaných mimozemských chobotniciach na vesmírnej lodi, v ktorej tancuje Snehulienka, pribúda i mnoho farebných, svietiacich tlačidiel a dve vrecia rôznofarebných srdiečok.
Môj problém s komunikáciou s ľuďmi je ten, že vo väčšine rozhovorov si pripadám, akoby ľudia rozprávali po marťansky, pričom mojim rodným jazykom je nárečie planéty typu M z hviezdnej sústavy Alfa Centauri. Po pätnástich minútach rozhovoru to moja myseľ a prítomný duch vzdajú a unikajú do labyrintov mojej hlavy, z ktorého márne hľadajú východ. Preto väčšinu času trávim s Martinou, tá na rozhovory veľmi nie je.
Ani dnešný jasný večer tomu nie je inak. Stretneme sa, pozdravíme a mlčky kráčame do pubu Čierna diera. Príznačný názov pre lacnú krčmu, v ktorej sa strácajú a miznú spomienky. Venuša vstupuje do dverí ako prvá a svojou gravitáciou priťahuje pohľady prítomných samčích telies. Jej pohľad spočinie na mocnom a urastenom Marse pri bare. Na chvíľu a na strategickom mieste zastane a pohľadom ho olizuje. Keď jej Mars na jej odvážny pohľad odpovedá istým úsmevom, Merkúr v rohu krčmy sklopí zrak a pomaly chladne. Všetky ostatné prítomné planéty tejto malej slnečnej sústavy sa točia okolo baru. Aj Pluto si ide objednať. Keď si objedná, mlčky si sadne do kúta s vedomím, že už vlastne ani nie je planétou. Cítim, že blízko mňa sa usadil plynný obor. Mám rada kúty, je z nich vidieť do každého rohu miestnosti, nič mi neujde. Sedím, popíjam a rozmýšľam, kým vládzem. Ako každý piatok. Pripadá mi to nekonečné.
Síce je zábavné sledovať podnapitých zákazníkov, môj pohľad ťahá k malému oknu zle vetranej krčmy. Hoci je špinavé, i tak cez neho dobre vidieť hviezdne nebo. Čiernou oblohou sa leje meteorický dážď. Padajú hviezdy a vtedy si treba niečo priať. Priala by som si menšiu nudu, pomyslela som si a napila sa z pohára. Ako som skladala pohár späť na stôl, všimla som si, že jedna padajúca hviezda, asi práve tá, pri ktorej som si priala, je stále jasnejšia a každou sekundou sa zväčšuje. Keď sa zablyslo akoby niekto pustil stroboskop, upútalo to i pozornosť zvyšku krčmy. Všetky oči sa upreli na okná. Ticho.
„Hádam to zhorelo v atmosfére..." preletelo mi hlavou prv než kus skla zo zažltnutého okna, ktoré sa roztrieštilo v následku pádu meteoritu presne do miesta, kde stál pub Čierna diera...