Sedím na okraji vyvýšeného múrika a hľadím do priekopy podo mnou. V mysli i mimo nej, hľadám nejaký pozitívny podnet, ktorý by spríjemnil tento deň. Je vlhko a všadeprítomná hmla sa preplieta medzi holými korunami stromov. Ako v horore.

Z môjho plytkého zamýšľania sa ma vyruší jemné a stále intenzívnejšie cupotanie malých nožičiek za doprovodu hrubého hrkútania. Z hmly sa vynára netradične sfarbený holub a blíži sa po múre ku mne. Tesne pri mne, zmení smer a vydá sa rovno na jeho kraj. Na chvíľu zastane, svojim lesklým guľatým okom sa pozrie hlboko do mojej alkoholom otupenej duše. Posledný hrkút a... hádže sa do priepasti. Bez toho aby roztiahol krídla. Práve jeho vtáčí život ukončil pád na skaly pod mojimi nohami.

Ten vták spáchal samovraždu! Ale prečo by taký holub mal páchať samovraždu? Intenzívnejšie som sa zahľadela do jeho mŕtveho oka a začala uvažovať, veď i tak nemám nič produktívnejšieho na práci...