Sedím na okraji vyvýšeného múrika a hľadím do priekopy podo mnou. V mysli i mimo nej, hľadám nejaký pozitívny podnet, ktorý by spríjemnil tento deň. Je vlhko a všadeprítomná hmla sa preplieta medzi holými korunami stromov. Ako v horore.

Z môjho plytkého zamýšľania sa ma vyruší jemné a stále intenzívnejšie cupotanie malých nožičiek za doprovodu hrubého hrkútania. Z hmly sa vynára netradične sfarbený holub a blíži sa po múre ku mne. Tesne pri mne, zmení smer a vydá sa rovno na jeho kraj. Na chvíľu zastane, svojim lesklým guľatým okom sa pozrie hlboko do mojej alkoholom otupenej duše. Posledný hrkút a... hádže sa do priepasti. Bez toho aby roztiahol krídla. Práve jeho vtáčí život ukončil pád na skaly pod mojimi nohami.

Ten vták spáchal samovraždu! Ale prečo by taký holub mal páchať samovraždu? Intenzívnejšie som sa zahľadela do jeho mŕtveho oka a začala uvažovať, veď i tak nemám nič produktívnejšieho na práci...

Aký môže mať taký holub dôvod na to aby spáchal samovraždu? Veď si lieta svetom a serie naňho z výšky. To by väčšina z nás ocenila. Jeho trus je tak agresívny, že rozožiera lak na kapotách áut a ničí historické pamiatky. Mať tak deštrukčné hovno, asi sa tiež zabijem. Už len kvôli tým pamiatkam, mám totiž rada umenie. Trápila však holuba sila jeho hovien až natoľko, že kvôli tomu ukončil svoj život?

Možno v tom bola holubica. Jeho holubica mieru, ktorá mu mierne naznačila, že ho už neľúbi a nadmieru súložila s jeho atraktívnejšie opereným kamarátom. Rozišiel sa s ňou v dobrom aj v zlom a na oslavu sa išiel zasamovraždiť. Avšak pri pohľade na tekutinu vytekajúcu z jeho hlavy, rozmýšľam, či by mohol s tak objemovo malým mozgom prežívať tak hlboké sklamanie.

Ďalším z možných dôvodov pre ukončenie života by mohol byť aj negatívny postoj spoločnosti k jeho druhu. Jeho predkovia boli spoločnosťou vážení po dlhé storočia. Nosili predsa poštu, v druhej svetovej im pripínali na hrude fotoaparáty a slúžili ako nebeskí špióni. Keď ich dnes vystriedali mobily a emaily pre každého sú len „lietajúcimi krysami". Pri opätovnom pohľade na malé množstvo vytekajúceho mozgu z jeho hlavy však zavrhujem aj túto, síce impozantnú, ale málo pravdepodobnú teóriu.

Prečo sa teda zabil?

K mŕtvemu zvieraťu sa začal zľahka približovať ďalší zver. Nepekná, zauzlená srsť a pohľad poznačený krutosťou ulice jasne poukazoval na to, že sa jedná o túlavého psa. Vystupujúce rebrá viditeľné aj cez chumáče zlepenej srsti hlásili, že tento produkt vášne špica a vlčiaka už dlho nejedol. Oňuchal ešte teplú mŕtvolku a zobral ju do papule. Zodvihol hlavu, pozrel na mňa a s ľahko nadobudnutou korisťou odcupotal preč.

Vtedy mi to došlo. Možno ten holub spáchal samovraždu preto aby sa ten túlavý pes mohol nažrať a žiť ďalej...

Alebo... mu možno len jeblo. Veď keď jebe ľuďom, tak prečo nie aj holubom.